išlo vajce na vandrofku (aneb zápisky z Džapanska): Hadžimemašite

Tož tak. Prvý vhľad? Tokio sa zmenilo. Pred piatimi rokmi samé znaky, znaky, znaky teraz všade latinka a hlásenie aj v angličtine. Halt amerikanizácia je všade..
Prvú noc v hosteli YADOYA – Nakano. Super – moje predsavzatie zatiaľ narušili mentolové Lucky Striky kúpené v 7/11. Fajn backpackerská atmoška – hneď som si menila kontakt s jednou Japonkou. Ráno teplá sprška, prechádzka po okolí a davaj dopraviť sa na miesto workshopu, kde sme sa mali sústrediť 3 dni.

Na druhý pokus to dať je celkom ok, ni? Namiesto v Shimouza Kouzaki som vystúpila v Shimouza Manzaki. Samozrejme totálna diera to bola a kým som sa odtiaľ dostala na miesto určenia, meškala som asi hodinu. Našťastie hneď na stanici som stretla ďalšiu meškajúcu dobrovoľníčku z Kanady – hneď sme melang-ovali angličtinu, franinu s japončinou. Super..

Tri sústreďujúce sa dni sme strávili v japonskej „Zaježovej“ – na dome u chlapíka a ženskej, starých yippie, ktorí sa venujú ekológii a organickému pestovaniu, navštívili pár slow-fooďackych festivalov v Európe a organizujú trhy, kde predávajú lokálni organickí farmári.

No proste Konec-Japonec. A ku všetkému som skoro odpadla, keď mi Kan-čan (majiteľ oného domu, mimochodom z obdobia Edo!!!) zdelil, že stretol Fukuoku Masanobu.

(http://en.wikipedia.org/wiki/Masanobu_Fukuoka)

Navštívili sme onen trh, kde som kúpila medík ako jeden zo suvenírov domov, na ďalší deň sme okrem práce a sústredenia sa (kecať o našich očakávaniach, strachoch a pod.) boli pozrieť ako funguje taká fabrika na saké. Jednalo sa o silne tradičnú firmu, ktorej majiteľom (24.tým v poradí!) bol mladý schopný chalanisko. Vysvetlil nám postup výroby a vypočuli sme si ako brigádnici spievajú ryži a kvasným baktériam. Vraj to pomáha :-)

Len tak pre zaujímavosť: výrobe saké sa venujú asi iba štvrtinu roka, kedy neobrábajú ryžové polia (hlavný materiál na výrobu vína a pálenky).

(http://teradahonke.co.jp/)

Večer bola veeeľká jam-session s nástrojmi (o.i. aj napr. dvojstrunová gitara). Neskôr Frantík zmotal mota, ktorý sa má vraj v Japonsku držať v ľavej ruke (ľavá - hidari), hi znamená oheň. Pravá sa prisudzuje vode - mizu (pravá - migi). Tou sa zase pije saké. Vysvetlil nám to miestny chalanisko - filozof života, ako som ho nazvala.

No a potom sme sa pomaly presunuli späť do Tokia a odtiaľ už každý po svojom. Ja na nočný autobus (ktorý som takmer nestihla..) do prefektúry Shimane, kde je môj projekt.